Sodomic and Holotrope fascination

Už dlhšie sa mu v hlave preháňala určitá predstava.

Spytoval sa sám seba, ako je to preboha možné, že sa v jeho mozgu produkujú také podivné a chladné obrazy. Nie, nie chladné.

Cudzie, nepriateľske a neznáme. Úplne neznáme.

Ospalé svetielko z blikajúcej žiarovky nepatrne osvetlovalo tmavú miestnosť. Muž v nej videl štyry obnažené steny. Žiadne dvere, okná tam zjavne tiež nepostrádali.

Ale čo to len?

Nebolo tam čosi v poriadku. Absencia zariadenia ho nemiatla, stiesnenosť tak isto nie. Žeby niečo s tými prekliatymi stenami?

Krútila sa mu hlava ako tam tak sedel, pálilo ho niečo v hrudi. Trápil ho strašný pocit neúplnosti. Na hladkej kamennej dlážke nebolo ani špinky, dal by rok života za to aby tam niečo bolo, ale nebolo tam vôbec nič. Štvornožky sa presunul máličko do stredu miestnosti a zasa si sadol. A potom na mikrosekundu zaspal.

A predsa, odkiaľsi sa začalo ozývať mechanické klopkanie. Potom sa žiarovka vypálila úplne a on zostal v tme.

Z ničoty vystúpil malý chlapec a zahľadel sa na neho. Akási konštrukcia mu obopínala jeho nahé telo. Bola ťažká a železná a kde-tu ho celkom nahrádzala. Na tých miestach kde ho konštrukcia nepokrývala sa raz strácal a následne zjavoval, ale studené a strohé železo zostávalo vždy. Na tvári mu ihral zvláštny úsmev, no oči mu niesvietili.

Miestnosť bola zrazu omnoho menšia a užšia, strop mal tesne nad hlavou a bol studený ako smrť. Pozrel si na ruky a zbadal na nich železo a klince, olej a benzín. Vrátil sa očami späť na chlapca, no zistil zaujímavý fakt. Chlapec vôbec nebol mladý, bol už veľmi starý a oči mal plytké a s beľmom a úsmev mal dávno vyhasnutý.

Potom si to začal uvedomovať, paže ho začali svrbieť a kosti tlačiť. Nemohol žiť v tak malom priestore, kov obopínal tesne jeho telo, ako predtým telo starého chlapca. Mliaždil mu ruky a krivil kostru. Žiarovka znovu začala svietiť a Uvidel.

Hrdza a šróby a všetko staré a pokrútené mu nahradzovalo telo, medzi nohami sa mu zjavili dve dlhé a ostré súčiastky a minimálnou rýchlosťou mu začali gniaviť mužnosť. Plul olej a z očí mu kvapkala krv z určitým obsahom olovených pilín.

Tá istá ženská tvár ho všade sledovala, poznal ju, ale nikdy ju nevidel, bola ohyzdná a krásna.

Chlapec imlodoval a na dlážke bolo čosi napísané.

Táto predstava ho trápila dňom i nocou. Ak bol doma, obyčajne si ju podržal v hlave a vyniesol ju na balkón, kde sa ju snažil pochopiť pri cigarete. Tabak stúpal a mesiac sa pokojne trápil v svojom exile. V duchu si uvedomoval, že ho na čerstvý vzduch nevyviedol len nikotín, ale aj podivná paranoja. Prestal dôverovať svojmu bytu.

Stena v obývacej miestosti mala predsa akési divné tvary. Už niekde podobnú videl, akoby bola chybná, mala abnormálne tiene, mala viac záhybov. Obrazy v byte sa do jedného zmenili. Zátišie s ružami bolo namalované tak sýtou červenou… a pohlad na zimnú krajinu vôbec nemohol byť reálny, nemohol mu uveriť.

Dole na ulici prešiel akýsi človek, ale zdal sa byť tak strašne ďaleko, tak ďaleko.

Nalial si pohárik ginu a hneď potom mu zazvonil telefón. Bol to odporný zvuk, niekedy si nájde čas a kúpi nový. Nechal ho zvoniť trinásť krát a potom ho zdvihol.

V sluchátku sa ozvali dve tiché slová (nočný stolík) nasledované neprívetivým zahnundraním a ukončením rozhovoru. Uvedomil si, že zabudol vypnúť rádio a pobral sa k stolíku v tretej spálni, pretože o ňom bola reč.

Vtedy si spomenul čo sa stalo niekoľko dní dozadu.

Išiel zrovna do druhej spálne, počul odtiaľ krik. Vošiel dnu a na nočnom stolíku zbadal list.

Stratil si nádej, krútiš sa dookola. Rovnaká adresa, v ten istý čas, tí istí pozvaní.

Čakáme ťa, M.

Blikal neón (Sodomic angels).

Ťažké kovové dvere opustenej továrne otvoril asi meter päťdesiat vysoký holohlavý chlap celý v čiernom. Všade pearcingy, smrad po krvi a moči.

Úctivo sa poklonil, zareval čosi po nemecky a pustil ho ďalej. Niektorí sedeli na starých olejových bareloch, iní sa mykali v podivných rytmoch továrne. Jedno veľmi mladé, možno sedemnásťročné dievča celé od akejsi mazlavej fialovej tekutiny ležalo na zemi s roztiahnutymi nohami a mocne si do seba strkalo obrovský obrátený kríž, celá bledá, v očiach nenávisť a strach. Neďaleko od nej súložil zjazvený muž v zvieracej kazajke s akousi beznohou starou ženskou, ktorá pripomínala grécku harpyju a svojími odpornými špinavými nechtiskami mu škrabala pozadie. Všade hučala siréna a trieskanie zbíjačky, obrovská obrazovka s pornom bola naladená na najvyšší stupeň hlasitosti a nastavená zrýchlene. Na zemi bola vyliata bravčová krv a tanečníci sa na nej dookola šmýkali, niektorí len tak zo zábavy. Barman čapoval olej a pod pultom masturboval nad fotkou ctihodného pápeža.

Cítil sa stiesnene, všetko mu pripomínalo svoj byt. Tie krivé steny a matné zrkadlá. Ba čo je horšie, tá prekliata vidina! Ten chlapec, položivý a ajtak mŕtvy, tá odporná neskutočná mechanická zlátanina na jeho tele. Pulz zrýchloval, všetko to videl zas a znova v sadistickom kolotoči spomienok a svedomia a absurdity.

A hnus, všadeprítomný hnus ho oslepoval a opantával mu rozum ako krvavé víno.

Potom to nechal tak a ocitol sa naspäť v svojej spálni, ostatne na spomienky sa môže vykašlať.